Aj napriek tomu, že názov tohto seriálu evokuje dej Majo no takyuubin, spoločnými črtami je len relaxačný charakter, čarodejnica a tradícia, že čarodejníčky odchádzajú od rodičov, aby sa osamostatnili. Makoto (na rozdiel od Kiki) neodchádza do neznámeho mesta, kde nie nie je žiadna čarodejnica, aby bola odkázaná sama na seba. Práve naopak. Makoto ide k vzdialenej rodine, kde aj býva. Rovnako v tomto svete bežný ľudia o čarodejniciach a iných nadprirodzených bytostiach nevedia. To však nič nemení na tom, že už v prvej časti je tajomstvo Makoto známe aj prvej osobe mimo rodiny.

Ako som hovoril tento seriál patrí k relaxačným seriálom. Teda nie je potrebné čakať nejaký komplikovaný dej. Ide o seriál zo skoro bežného života, kde sa nedajú žiadne pohromy, nie je tu žiadna dráma. Jednoducho je to príjemná rozprávka na uvoľnenie. Seriál pôsobí ako balzam na dušu. (Aj keď musím priznať, že relaxačnú úroveň seriálu Aria to nedosahuje. Na to si ešte pár dní (od zverejnenia tohto komentáru) je potrebné počkať, keď bude vysielaný nový seriál od štúdia J.C. Staff, ktoré ma na svedomí aj tento seriál.)

Hodnotenie tento krát nebude (a nie len preto, že nestíham a o pár minút už odchádzam). Po pravde, objektívne zhodnotiť tento seriál je naozaj náročné. Za animáciu a hudbu už ani neudeľujem body. Kvalita je tak vyrovnaná, že to ani nemá zmysel. A ako hodnotiť seriál, ktorý nemá poiadny príbeh? Maximálne tak za efekt „slepačej polievky“ (pre tých, ktorí náhodou nepochopili, je to narážka na knihy „Slepačia polievka pre dušu“).

Seriál však aj napriek absentujúcemu deju môžem odporúčať, ale samozrejme len pre ľudí, ktorí obľubujú seriály typu Aria.